Pred začiatkom turnaja 7.1.2014 som chcel uzavrieť návrh zmien pravidiel klubového rebríčka. Diskusia sa však od otázky akým spôsobom rebríček vyhodnocovať odklonila do filozofických otázok, či má klubový rebríček zmysel alebo nie, či má alebo nemá zmysel hrať popri topskórových turnajoch v klube aj impové turnaje. Alica preto navrhla, aby sme uzavretie ankety posunuli o týždeň.
Má klubový rebríček zmysel a aký?
Klubový rebríček by mal mať dve základné funkcie:
- motivovať hráčov čo najčastejšie chodiť do klubu
- čo najvernejšie odrážať výkonnostnú úroveň jednotlivých hráčov
Asi každému súdnemu človeku je zrejmé, že hráči Boros, Vodička, Ploščica, Števák, Lohay, … patria medzi najlepších hráčov nielen v rámci klubu, ale aj v rámci celého Slovenska. Keďže však v klube hrávajú výrazne menej často než ja, Mirko Horňák, Vlado Munka, Alica Šimonová, Viera Nováková a mnohí ďalší, boli v rebríčku výrazne za uvedenými i neuvedenými hráčmi a ťažko vymyslieť také „spravodlivé“ pravidlá vedenia rebríčka, aby hráč, ktorý sa z cca. 50 možných klubových turnajov zúčastní 4-10 bol v rebríčku na čele, či ho dokonca vyhral. Jedinou ako tak prijateľnou formou by bol priemer získaných bodov, ale priemer tiež nie je spravodlivý: Majme dvoch hráčov, ktorí spolu pravidelne hrávajú, keďže sú zohratí, tak spolu mávajú veľmi dobré výsledky dajme tomu s priemerom 25. Jeden z nich však 10% turnajov vynechá druhý do klubu príde, hráva s náhodnými partnermi a s nimi dosiahne priemer 20. Asi sa zhodneme na tom, že by takíto dvaja hráči mali byť buď v rebríčku ohodnotení rovnako, alebo ten čo chodieva do klubu častejšie by v rebríčku mal byť vyššie. V uvedenom prípade by však „absentér“ mal priemer 25 a jeho partner by mal priemer 24,5. Priemer by teda nič nehovoril o tom, ktorý z týchto dvoch hráčov má vyššiu výkonnosť a bol by pre „poctivca“ demotivujúci, nespĺňal by ani jednu z požadovaných funkcií.
Riešením je preto započítanie nejakého primeraného počtu najlepších turnajov každého hráča, ako ukazuje prax, škrtanie dvoch najhorších výsledkov v mesiaci nemá dostatočný vplyv na posilnenie druhej funkcie. Za polrok odohráme cca. 50 turnajov, obvykle 9 turnajov za mesiac. Primeraným počtom je aspoň polovica turnajov, polovica z 9 zaokrúhlená nahor je 5 a preto som navrhol započítať každému hráčovi jeho 5 najlepších turnajov v mesiaci. Poprípade by to mohlo byť v januári 5 jeho najlepších turnajov, vo februári 10 najlepších turnajov až v júni 30 najlepších turnajov od začiatku roka. Takto by hráč, ktorý cez letné prázdniny v klube nehráva alebo bol mesiac v kúpeľoch mohol zabojovať o celkové víťazstvo. V hore uvedenom prípade by „absentér“ bol na tom v krajnom prípade rovnako ako „poctivec“. Ak by „poctivec“ s náhodným partnerom čo i len raz dosiahol výrazne lepší výsledok, tak by bol v rebríčku vyššie.
Aké má uvedený návrh nevýhody? Hráčom so stabilnou výkonnosťou nebudú započítané mnohé dobré výsledky, kým hráčom hrajúcim metódou vabank nebudú započítané veľmi slabé výsledky a tak nevyrovnaní hráči v takto vedenom rebríčku môžu byť vyššie, než hráči vyrovnaní.
Hrávať alebo nehrávať Impové turnaje
Téma sa pravidelne opakuje a ťažko k nej niečo zmysluplné dodať. V rámci diskusie Gejza vyslovil názor, že jednou z príčin či dokonca hlavnou príčinou postupného znižovania kvality našej hry je hrávanie impových turnajov. V roku 2013 sme pritom z cca. 100 klubových turnajov hrali na impy dokopy 6 krát, takže ešte aj keby som pripustil, že hranie párových turnajov na impy deformuje hráčske návyky, pes bude zakopaný niekde inde (osobne som presvedčený, že tieto návyky skôr deformujú topskórové turnaje, ale ako vidno, asi to bude vecou názoru a uhla pohľadu) a ani v predchádzajúcich rokoch počet impových turnajov neprekročil 25%.
Príčiny poklesu výkonnostnej úrovne
Najkvalitnejší hráči nás buď úplne opustili (Martin Klimčík), takmer prestali hrávať (Kálman Hencz), študujú alebo pracujú mimo Košíc (Karol Lohay, Martin Vodička) alebo hrávajú v klube iba sporadicky (Gejza Boros), ďalší dvaja hráči (Ploščica,Števák) hrávajú iba v utorok. Úbytok takýchto hráčov sa prirodzene musel prejaviť na znížení optickej ale aj reálnej úrovne hry zostávajúcich hráčov. Tiež si musíme uvedomiť, že väčšina z nás je už za zenitom svojich mentálnych i fyzických schopností a naše schopnosti postupne s vekom degradujú. Ak by sme však bridž nehrávali, tak by táto degradácia väčšinou postupovala ešte rýchlejšie.
S reálnym poklesom úrovne našej hry to pravdepodobne nebude úplne tragické, naše družstvá obsadili v 1. lige, ak nerátame Légiu, 2. až 4. miesto, Blondínky jediným rozdaním prišli o postup do 1. ligy (postupu by sa asi vzdali, ale mali na to), pri hraní simultánok nedochádza k takým posunom výsledkov, že by sme z toho mali mať komplexy, …
Základným dôvodom našej stagnácie je najmä nechuť sa niečo nové učiť, v podstate nikto okrem páru Vodička-Boros nerozvíja svoj licitačný systém a po odohraní klubového turnaja si máloktorá dvojica sadne a rozoberie, akých chýb sa dopustila, ja viem len o jednej Nováková-Šimonová, ktoré turnaj preberajú s Mirkom a so mnou, pričom však my dvaja svoju hru ani veľmi nerozoberáme.
Mnohým hráčom stále nie je jasná podstata rozdielu hrania na Impy a na Topy, jeden i druhý typ súťaží hrávajú rovnako a neprispôsobujú metóde hodnotenia stratégiu a taktiku dražby, obrany a zohrávky a keď ich už prispôsobia, tak opačným smerom, než by mali.
Gejza ešte väčšmi než hranie na Impy v diskusii odsúdil samotný princíp skupinoviek v ktorých je pole rozdelené na lepšiu slabšiu skupinu. Údajne sa tak k menej výkonným hráčom nedostanú podstatné informácie, ako sa problematické rozdanie malo dražiť, brániť, zohrávať. Toto si ale možno povedať aj po turnaji, ba je dokonca žiaduce počas turnaja podľa možností nič nerozoberať kvôli možnému úniku neoprávnených informácií.
Hranie proti seberovným súperom má obvykle väčší motivačný efekt, než pravidelný výprask od starých matadorov a výkonovo rozčlenená skupinovka nevytvára neprekonateľnú bariéru medzi „slabšími“ a „silnejšími“. Ja tu znova vidím silný motivačný prvok prebojovať sa do vyššej skupiny a po prípadnom vybojovaní postupu ešte silnejšiu motiváciu čo najdlhšie sa v tej vyššej skupine udržať.
Navyše máme k dispozícii „luxus“, že môžeme hrávať dvakrát do týždňa, takže v utorok môžeme hrať „ostrý“ súťažný bridž a v piatok by to mohlo byť viac spoločenské, výukové, priraďte si aké len chcete prívlastky. Ja osobne som každý piatok k dispozícií v prvom rade absolventom kurzu a inak hociktorému hráčovi/hráčke s možnosťou
rozobrať spoločne odohrané partie po turnaji.
Zlatá éra
Mýtická zlatá éra košického bridžu v skutočnosti žiadnou zlatou érou nebola, my sme na tom síce boli veľmi zle, zvyšok Slovenska však bol na tom ešte horšie, nebola možnosť zmyslupným spôsobom hrať na internete, kluby sa buď vôbec neschádzali alebo veľmi sporadicky a tak nebol problém dominovať, hoci sme sami hrávali väčšinou na dvoch až troch stoloch. A ajhľa, práve vtedy sa hrávalo obvykle na Impy, ešte k tomu takmer najpokleslejšiu formu na tabuľku. A ajhľa, aj vtedy sa zvyklo hrať formou rozdelenia hráčov na výkonnejších a menej výkonných, keď na prvom stole hrali prví štyria hráči rebríčka a na ďalších stoloch slabšie a slabšie štvorice. Hlavným rozdielom bolo, že sme postupne pri danom stole prestriedali všetkých partnerov.
Komentáre